Ako začal príbeh Shanyrie? Prvý krát sme do tohto sveta vstúpili v ročníku 2018 a spoločne odhalili, aké tajomstvá ukrýval vo svojich útrobách Šeptajúci les. Celý príbeh ročníka 2018 sa dozviete v sérii Ozveny minulosti a dnes je to práve prvý diel.
“Čo ešte?” spýtal sa napol unavene a napol rozčúlene Misengar. Kráľovská audiencia dnes trvala celú večnosť a ani celý džbán vína, ktorým výdatne zvlažoval svoje hrdlo nedokázal zmierniť bolesť jeho najjasnejšej zadnice.
“Ráno posol doniesol správu z akejsi dediny na okraji kráľovstva, Vaša Jasnosť.” začal jeden z kráľovských radcov blekotať tak rýchlo, že mu sotva bolo rozumieť, zrejme sa tiež snažil audienciu čo najrýchlejšie ukončiť. Kráľ si nespokojne povzdychol a pokynom ruky mu naznačil, aby pokračoval.
“Majú vraj v lese nejaké prízraky… eh… a že asi žerú ľudí…” čítal zmätene kus pokrčeného papiera popísaného ťažkým sedliackym písmom, “...žiadajú Jeho najvyššiu Jasnosť o pomoc.”
“Dobre,” prerušil ho Misengar netrpezlivo, “prečítam si ten list v mojej osobnej komnate. Na dnes toho bolo dosť.”
Prítomní radcovia a znudený zvyšok kráľovského dvora, ktorý ešte postával v miestnosti sa hlboko uklonili, keď kráľ Misengar konečne po niekoľkých hodinách vstal z trónu a v doprovode kráľovskej stráže opustil sál.
Misengar sledoval, ako vosk zo sviečky steká rýchlym prúdom na podstavec a pomaly tuhne, v myšlienkach bol niekde na druhom konci kráľovstva, v lese, ktorý nikdy v živote nevidel. Premýšľal nad drevorubačmi, ktorí žijú v malej dedinke vedľa toho lesa a napriek hrôze, ktorú im naháňa sa musia deň čo deň vydať do jeho zlovestných tieňov zaobstarať živobytie. Niektorí zaháňajúc zlých duchov modlitbou, iní smradľavými masťami a magickými amuletami. Tak či tak museli byť buď blázniví, alebo veľmi zúfalí, keď sa tam každý deň vracali. V duchu znovu prechádzal list, ktorý ešte stále držal v rukách. Les je vraj prekliaty a plný prízrakov a ktovieakých strašidiel. Ľudia vždy chodil len na okraj, neodvážili sa nikdy hlbšie, ale poslednou dobou sa boja vstúpiť aj do tieňa prvých stromov toho prekliateho lesa. Mnohí z tých, čo sa vrátili, už nikdy neboli ako pred tým. Neprítomné pohľady, či naopak neovládateľný krik. Blúdili dedinou, ako bezduché výstražne pripomienky, že ľudia v lese nie sú vítaní. A niektorí, niektorí sa nevrátili vôbec. Ako drevorubač Vojtěch, ktorého ľudia videli pred západom odchádzať do lesa s lukom a tulcom plným šípov, jeho rodina už niekoľko dní nemala do čoho zahryznúť. Nevrátil sa ráno a ani ďalší deň. Jeho žena, snáď od zúfalstva, začala blúzniť a celé noci s plačom šepkala a spievala piesne zaguľaťujúcej sa Lune.
Čo s tým? Čo s malou dedinkou chudákov, ktorí mali tú smolu narodiť sa vedľa temného hvozdu, o ktorom si už celé generácie rozprávajú strašidelné historky pri dohasínajúcom ohni. Misengar si nemohol dovoliť poslať tam žiadnu zo svojich jednotiek, blížil sa čas výberu daní a všetci jeho vojaci, ktorí nezostávali chrániť hlavné mesto sprevádzali po krajine koče s vyzbieraným bohatstvom. Ale niekoho tam poslať musí, nemôže si dovoliť riskovať vzburu, alebo nedajbože nejakého zúfalého blázna, ktorý by sa rozhodol ten prekliaty les vypáliť. Okrem toho mu bolo tých dedinčanov celkom ľúto, otec ho vždy vychovával k súcitu s jeho poddanými a on si o to viac vážil, že mu hviezda šťasteny nadelila do vienka kráľovskú korunu. Za tie roky už videl toľko biedy a utrpenia prostého ľudu, že si nerobil žiadne ilúzie o idylickom živote v drevených chalúpkach. Zato jeho synovec Jirka, ktorý bol tým najbližším k synovi, čo kedy mal, bol ešte mladý a čím menej mal skúseností, tým ochotnejšie sa vrhal do každej príležitosti vytasiť svoj nablýskaný meč.
Kráľ vstal a s puknutím si ponaťahoval stuhnuté údy. Už sa rozhodol, čo spraví s prekliatym hvozdom. Nech synovec Jirka a jeho dvaja kumpáni vezmú svoje družiny a vydajú sa dedinčanom na pomoc. Aspoň sa ukáže, či si dokážu poradiť ďaleko od pohodlných postelí a plných pivníc kráľovského mesta.